Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 3 Prechod na navigáciu vodorovná

Ludvík Svoboda

 

Ludvík SvobodaArm. Gen. Ludvík Svoboda je dvojnásobným čestným občanom Svidníka. Obec Svidník mu udelila čestné občianstvo 21. 4. 1946 a mesto Svidník 23. 5. 1968. Ako veliteľ I. československého armádneho zboru sa pri oslobodzovaní Svidníka výrazne zapísal do histórie tohto kraja. Počas frontových dní zabezpečoval pre civilné obyvateľstvo potraviny, vo vojenských kuchyniach sa dal najesť zúboženým, vyhladovaným deťom. V povojnových rokoch prikázal na našom území opravovať rozbité mosty a cesty, odminovávať úrodné polia, obnovovať život pod Duklou. Najväčším darom pre občanov bolo postavenie prvej barakovej nemocnice, neskôr novej modernej nemocnice, nesúcej jeho meno. Obyvatelia Svidníka si jeho nezištnú pomoc nesmierne vážia.

Ludvík Svoboda (* 25. november 1895 – † 20. september 1979) bol česko-slovenský generál a prezident, nositeľ titulov hrdina ČSSR a ZSSR. V rokoch 1968 až 1975 bol prezidentom Československej socialistickej republiky.

Študoval na vyššej poľnohospodárskej škole, v roku 1915 však nastúpil do rakúsko-uhorskej armády a stal sa účastníkom prvej svetovej vojny. Bojoval na ruskom fronte. V roku 1916 vstúpil v Kyjeve do formujúcich sa československých légií. V lete 1917 sa zúčastnil bojov pri Zborove, v marci 1918 pri Bachmači na Ukrajine s nemeckými vojskami pri odchode légií na východ. V auguste 1920 prišiel so svojou jednotkou do Kroměříža po sibírskej anabáze cez USA, Panamu a prístav Terst. Po návrate pracoval na otcovom hospodárstve. Od roku 1922 pôsobil dôstojník česko-slovenskej armády, v rokoch 1931 až 1934 ako učiteľ na vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave.

Začiatkom júna roku 1939 utiekol do Poľska, kde organizoval česko-slovenskú jednotku. Po jej porážke bol zajatý Červenou armádou, internovaný a odsúdený na smrť ako špión, rozsudok však vzápätí zrušili.

svoboda_ludvik_2.jpgPo prepadnutí ZSSR Nemeckom (1941) vstúpil do novoustanovovaných bojových jednotiek Čechoslovákov bojujúcich po boku Červenej armády, kde rýchlo stúpal v hodnostiach. V decembri 1941 ho prevelili do Buzuluku, kde sa formovala vznikajúca česko-slovenská jednotka. Po jej sformovaní v hodnosti plukovníka sa stal jej veliteľom. Dňa 30. januára 1943 bola jednotka odoslaná na front. Čoskoro sa začal podieľať na rozširovaní jednotky. V decembri 1943 až januári 1944 sa 1. česko-slovenská samostatná brigáda zúčastnila na oslobodzovaní Vasilkova, Fastova, Bielej Cerkvy a Žaškova. V marci 1944 bola brigáda stiahnutá z frontu a začala sa doplňovať, jej rast sa zavŕšil vytvorením 1. česko-slovenského armádneho zboru (10. apríl 1944). Tejto jednotke velil Ludvík Svoboda v hodnosti brigádneho generála. Zbor sa od septembra 1944 účastnil karpatsko-duklianskej operácie, kde 6. októbra dosiahol ako prvá česko-slovenská zahraničná pozemná jednotka hranice Česko-Slovenska.

Pod velením gen. Svobodu vstúpili česko-slovenskí vojaci po mesiaci ťažkých bojov v Karpatoch na Duklianskom priesmyku na pôdu svojej vlasti 6. októbra 1944. Na otázku novinára A. Šipova v tom čase L. Svoboda odpovedal: „Sme nesmierne šťastní, že sme sa nečinne neprizerali, pokiaľ nás neoslobodia iní, ale sami sme priložili ruku k dielu. Teraz, keď sa nám dostalo možnosti vybojovať si návrat domov, budeme si dar slobody vychutnávať naplno. Myslím si, že medzi tým, čo dnes cítim ja a každý vojak jednotky, ktorej velím, nie je najmenšieho rozdielu. Nikdy sme si neboli takí blízki ako dnes.“

L. Svoboda viedol jednotky počas celého obdobia oslobodzovacích bojov, ťažkými bojmi pri Liptovskom Mikuláši a Polome. V roku 1945 sa stal divíznym generálom a ministrom obrany ČSR.

svoboda_ludvik_3.jpgsvoboda_dukla.jpg

 

 

 

 

 

 

Do verejného života po II. svetovej vojne sa vrátil po roku 1954. V r. 1954-1964 je členom predsedníctva Národného zhromaždenia, dlhé roky bol predsedom Zväzu protifašistických bojovníkov, v r. 1955-1958 náčelníkom Vojenské akademie K. Gotwalda v Hranicích, potom náčelníkom Vojenského historického ústavu v Prahe. V rámci Pražskej jari bol 30. marca 1968 zvolený za prezidenta po abdikácii Antonína Novotného.

Svoje zážitky z bojov druhej svetovej vojny zobrazil v knihách Z Buzuluku do Prahy (1960) a Cestami života (1971).


 

dnes je: 23.10.2019

meniny má: Alojzia

podrobný kalendár

webygroup
ÚvodÚvodná stránka