Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 3 Prechod na navigáciu vodorovná

Alexander Pavlovič

Alexander PavlovičAlexander Pavlovič sa narodil 19. septembra 1819 v Šarišskom Čiernom v Gréckokatolíckej kňažskej rodine manželom Jánovi Pavlovičovi a Anne Pavlovičovej, rod. Gladyszowskej. Bol najmladší zo siedmich súrodencov. Keď mal 5 rokov, zomrel mu otec a ako 9-ročný stratil matku. Po matkinej smrti sa odsťahoval k bratovi – kňazovi do obce Beňkova Vyšnja pri Ľvove. Tu skončil základnú školu. V rokoch 1833 – 1835 študoval v Inštitúte svätého Juraja v Ľvove, kde ukončil tri poľsko-nemecké ročníky. Potom sa vrátil na rodnú Makovicu, do Chmeľovej, kde pôsobil ako farár jeho brat Jozef. V rokoch 1835 – 1839 študoval na Gymnáziu v Bardejove. V štúdiu pokračoval v maďarskom Miškolci, kde sa učil kazateľstvu – rétorike a básnictvu – poetike. Na lýceu v Jágri študoval filozofiu a neskôr právo. Štúdium nedokončil, lebo na požiadanie brata Jozefa v roku 1843 odišiel študovať na Teologickú akadémiu v Trnave, ktorú ukončil v roku 1847. Tu popri teologických vedách študoval poľskú, nemeckú, ruskú, maďarskú, slovenskú a českú literatúru. Veľmi dobre ovládal cudzie jazyky – poľský, nemecký, latinský, maďarský a grécky. Počas štúdií v Trnave sa sformovali jeho názory a prehĺbili sa jeho sympatie k slovanofilstvu a rusofilstvu. Zdokonalil sa aj v cirkevnom kazateľstve. Hlboko naň zapôsobila próza Adama Mickiewicza, preto prvé básne napísal v poľštine. Veľmi dobre si rozumel so slovenskými študentmi, najmä Jánom Palárikom a Jozefom Viktorinom. Spolupracoval s Martinom Hattalom a v Prešove s Jonášom Záborským. Z literárnej tvorby si obľúbil básnickú skladbu Andreja Sládkoviča Marína, ktorú neskôr preložil do jazyčyja. Vysoko si vážil Ľudovíta Štúra a na základe jeho orientácie už v Trnave začal písať Rus´kymi bukvami rus´ky styšky. Prvú báseň venoval rodičom pod názvom Hory, hory zeleneňky, jak vas ne vidaty. Počas štúdia v Trnave boli položené fundamenty jeho neskoršej aktívnej národnobuditeľskej činnosti.

V roku 1848 bol gréckokatolíckym biskupom Jozefom Gagancom vysvätený na kňaza. Následne dva roky pôsobil ako vychovávateľ detí u grófa Szirmaya v Kurime. V roku 1850 pôsobil v Prešove ako biskupský – eparchiálny archivár. Veľký vplyv na Alexandra Pavloviča mal jeho priateľ Alexander Duchnovič /1803-1865/, ktorý mu pomáhal v literárnych začiatkoch. o.i. uverejniť básne. Alexander Pavlovič spolupracoval aj s Adolfom Ivanovičom Dobrjanským. Na Pavlovičovu tvorbu vplývali aj ukrajinskí spisovatelia a básnici Markian Šaškevič, Taras Hryhorovič Ševčenko, Jurij Feďkovič, Jakov Holovackij. V roku 1851 sa Alexander Pavlovič presťahoval na faru v Beloveži, kde prežil plných 13 rokov. V Beloveži napísal známe básne Ja syn Beskydov a Ja v Karpatskom kraju russku mamku maju. Pod medenou kopulou cerkvi v Beloveži po rokoch našli aj rukopis jeho rozsiahlej poémy napísanej makovickým nárečím pod názvom Stav bidnoho seljanyna cili byvniše opysanije doli zemledilcja Rusyna v neurodnych dolynych Karpat, na uhorskoj storoni, za časov urbarskoho poddanstva, ktorá má podnázov Cy ne ide ti do plaču, jak vydyš nuždu sedljaču. S Pavlovičovým pôsobením v Beloveži je spätá aj jeho iniciatíva o založenie dobročinného spolku Tovaryšstvo Ioanna Chrestiteľa, ktoré potom v roku 1862 založil Alexander Duchnovič. V septembri 1864 bol Alexander Pavlovič menovaný administrátorom na fare vo vtedajšom Vyšnom Svidníku. Pôsobil tu do smrti (25. decembra 1900) vyše 36 rokov. O preloženie na svidnícku faru Alexander Pavlovič požiadal prešovského biskupa Jozefa Gaganca, rodáka z Vyšného Tvarožca, spoluzakladateľa Matice Slovenskej v Martine a veľkého národne uvedomelého cirkevného predstaviteľa, a to po smrti svidníckeho parocha Mikuláša Dzubaja. Priaznivé podmienky na fare mu dali možnosť naplno rozvíjať a rozširovať literárnu, kultúrno-osvetovú, náboženskú, ale najmä sociálnu prácu a kontakty s vtedajšou domácou a zahraničnou inteligenciou.

Celý svoj život plne spojil s osudmi biedneho ľudu na Makovici. Veľmi dobre poznal jeho každodenný život. Na jeho obranu vystupoval ako kňaz, básnik, publicista a pedagóg. Žil jeho bolesťami i radosťami a bojoval s jeho neresťami, najmä alkoholizmom a zadlženosťou. Vystupoval proti krčmárom, ale aj vysťahovalectvu. Neboli mu ľahostajné ani osudy biednych sirôt. Ich ťažký život opísal v básniach Syritka služnycja, Zamerzšaja syrota, Pesň syroty: Prežalostno spyvam/Slezamy sja vmyvam/, Psytnyj, bidnyj chlopec, Ne žyje moj otec. Veľmi aktívne sa zapájal do verejného života. Robil často besedy a stretnutia s obyvateľmi oboch vtedajších Svidníkov - Vyšného Svidníka a Nižného Svidníka a okolitých obcí, najmä pred voľbami do maďarského parlamentu. Kandidátom aj na Makovici bol vtedy Adolf Dobrjanskij /1817-1901/, veľký národovec, vzdelanec, ovládajúci 9 jazykov. Za to, že Alexander Pavlovič agitoval v jeho prospech, bol prenasledovaný maďarskými úradmi.

pavlovic_hrob.jpgpavlovic_pomnik.jpg

 

 

 

 

 

 

V súlade s § 30 Štatútu mesta Svidník predložilo Občianske združenie Pravoslávna Makovica primátorovi mesta a poslancom mestského zastupiteľstva návrh na udelenie čestného občianstva mesta Svidník in memoriam Alexandrovi Pavlovičovi, buditeľovi Rusínov, gréckokatolíckemu kňazovi, dekanovi na Makovici, konzistoriálnemu radcovi Prešovskej eparchie, národnému spisovateľovi, básnikovi, publicistovi, pedagógovi, folklóristovi - „pevcovi Makovice“. Alexander Pavlovič bol aj veľkým protagonistom družby so Slovákmi, Rusmi, Poliakmi, so všetkými Slovanmi. Mestské zastupiteľstvo na svojom 3. zasadnutí rozhodlo uznesením č. 40/2011 o udelení čestného občianstva mesta Svidník in memoriam Alexandrovi Pavlovičovi.

plaketa_pavlovica.jpgListinu o udelení čestného občianstva Svidníka in memoriam Alexandrovi Pavlovičovi prevzal gréckokatolícky arcibiskup a metropolita Mons. ThDr. Ján Babjak pri príležitosti 192. výročia narodenia Alexandra Pavloviča dňa 19.októbra 2011.


 

dnes je: 18.8.2019

meniny má: Elena, Helena

podrobný kalendár

webygroup
ÚvodÚvodná stránka